Okrem toho ma poriadne natriasalo, pretože cesta k našej chalupe vôbec nie je najlepšia. Aj keď náš tereňák značky Lada zvládne pravdepodobne všetko.
Otec prudko nacúval do dvora a ja som rýchlo vyskočila z auta. Žalúdok sa mi ešte stále triasol, ale vzduch bol aspoň čerstvý. Pozrela som na dvor, po ktorom otec práve prešiel a všimla som si, že opäť zostali dve ryhy pripomínajúce kolesá auta v čerstvo nakosenej mládzi. “Starký bude zúriť,“ skonštatovala som a ukázala na tie pásy. „To je jedno. Skôr sa bude sťažovať kvôli vreciam. Tak sa mi zdá, že sme ich zabudli na dvore dole.“ povedal oco a uškrnul sa. Jasné, že jemu to je jedno, lenže mne bude starká robiť desaťminútovú prednášku o mojej nespoľahlivosti.
„Tak tu ste? Hneď zoberte vrecia a ideme. Čakajú na nás.“ Vyšla starká z chalupy a podozrievavo prižmúrila oči. „Nemáte vrecia, však?“ S výbuchom hlasného smiechu som sa zašila do hornej izby, kde som sa aj prezliekla. Zdola bolo počuť pomerne prudkú výmenu názorov, ale ja som už na to zvyknutá. „Samozrejme, že vám požičiame vrecia.“ povedala teta so svojím typickým zamračeným výzorom. Keby som mala na starosti toľko hektárov pôdy ako ona, tiež by som sa asi často neusmievala, ale mohla sa aspoň pokúsiť. Chmúrne na mňa pozrela a povedala: „Ty si ktorá? Tá z tých troch, čo tu minulý týždeň behali a strašili ovce?“ Napadlo mi, že mojim sesterniciam by už konečne niekto mal povedať, aby nestrašili ovce – veď už nemajú päť rokov. Ale aj tak som sa urazila, že ma s tým vôbec spája.
„No poďme, poďme!“ zakričal starký (aj keď si vôbec nie som istá, či kričal pretože on aj pri bežnom tóne kričí) a vopchal mi do ruky hrable. Vykročila som za ním a uvidela hneď hore za domom voz. Lenže to nebol obyčajný voz – bola to plne naložená kopa snopov, ktoré trčali na všetky strany (jeden dokonca držal len na piatich klasoch“ a jediné, čo ich pridržiavalo spolu, boli štyri konáre podopierajúce to. „Radšej sa k tomu nepribližuj, vyzerá to dosť chabo,“ pošepol mi oco a išiel s chlapmi za voz. Obrovské železné čudo s ohromným množstvom otvorov nafarbené načerveno a v najväčšom otvore (okrem toho hore) bolo vidieť akési ostré hroty trochu vytŕčajúce. Tak toto je mláťačka? Súdiac podľa toho, ako sa všetci okolo toho čuda rozostavali, zrejme áno. „Poď, postav sa sem, budeš čistiť tie otvory, pohrabeš to a budeš hádzať mne na kopu,“ povedala starká a stala si s vidlami v ruke k poslednému a najväčšiemu otvoru. Otec sa vytrepal až hore navrch a veselo mi z tade kýval. Teta mi dala do ruky ešte aj lopatku a ukázala mi ďalší otvor, ktorý budem mať na starosti.
Zamyslene som stála pri mláťačke a rozmýšľala, čo sa bude diať. Nič ma však nepripravilo na to, čo sa stalo. Najprv bolo počuť slabé zvuky motora. Potom sa hluk stupňoval, až som nič nepočula. Súčasne sa však zdvihol aj kúdoľ prachu – kusy obilia lietali na strany a hlavne triafali do môjho nosa. Začala som kýchať ako nikdy v živote. Starká mi súcitne podala vreckovku a ja som do nej hlasno zatrúbila. Lenže v tej chvíli sa vyvalila aj kopa sena posledným otvorom a odpad z obilia vyletel rovno z otvoru oproti mojej tvári. A schytala som plnú dávku – skoro som vypľula pľúca.
Starká ma potisla dopredu a zakričala: „Okamžite začni hrabať, nevidíš tú obrovskú kopu? O chvíľu sa upchá a ty budeš na vine.“ Pravdupovediac, oči mi len slzili a slzili, takže asi ťažko som mohla tú kopu vidieť, ale aj tak som sa odhodlane chytila hrablí a pustila sa do práce...
Hrable som prudko oprela o kopu sena, z ktorej namáhavo zliezal starký a sťažka som sa posadila na lavičku. Otriasla som si zaprášené oblečenie (niežeby to pomohlo) a pri zápachu potu som si pomyslela, že to môžem rovno hodiť do koša. Vybrala som si starkinu vreckovku, vysmrkala sa a utrela si zaslzené oči. Pomaly som si vystrela nohy a pozrela na hodinky. Už tri hodiny sme sa tu lopotili. Bolo to však aj s dvoma prestávkami – raz bol zle namastený pás a druhýkrát upchatý motor. Nečistili ho hádam od prvej republiky. „Poď sa najesť,“ prebrala ma zo zadumania starká a odtiahla to tetkinej kuchyne. Hladná som síce nebola, ale bolo veľmi príjemné sedieť na mäkkej stoličke (alebo jednoducho sedieť). Starký celý spotený odrazu vtrhne do kuchyne, ktorá mimochodom vyzerala ako zo stredoveku, nebyť radiátora a lustra. „Kde sú kľúče?“ skríkol na starkú. „Ja neviem!“ odpovedala starká rovnako podráždene a zazerala na neho. „Nemáš ich vo vrecku?“ podozrievavo sa spýtal a načrel jej do vrecka. Starká naňho spokojne pozrela a povedala: „Dala som ich pod rohožku.“ Starký síce vyzeral, že už-už vybuchne, no nakoniec sa len zvrtol, vybehol z miestnosti a tresol dverami. Bežná konverzácia v našej rodine.
Teraz mám nohy pohodlne namočené v lavóri s teplou vodou a mama sa ma pýta, ako bolo na mlátení. Hovorí sa, že človek má z nejakej udalosti najväčšiu radosť, keď ju zažije prvý raz – no moje pocity počas mlátenia boli hocijaké, len nie radostné a počas každej voľnej chvíle som čumela na hodinky. Teraz však mám už pokoj a keďže to rozprávam mame, môžem to porozprávať aj iným.
